Vlčia rodina Je pomerne bežné, že ľudia ktorí občas vybehnú do prírody stretnú v lese, či na jeho okraji vodiace matky srny, alebo jelenice so svojimi mláďatami, ale je pomerne vzácne, keď ľudia, ktorí sa intenzívne venujú monitoringu veľkých šeliem majú v prírode možnosť stretnúť naživo rysiu či vlčiu rodinu. Nízka početnosť, veľké domovské okrsky, plachosť a opatrnosť nám „nedovolia“ stretnúť vlka, alebo rysa každý deň. Preto keď k takejto situácii dôjde, máme ten pocit malého dieťaťa, ktoré dostalo pod stromček vytúženú hračku. Sú to silné a vzácne okamihy, preto nemusím veľmi rozmýšľať, aby som si spomenul na predposledné takéto pozorovanie. Bolo to v roku 2012, kedy sme spolu s kolegyňou mali to šťastie natrafiť na vlčiu rodinu so 4 mláďatami. Zážitok to bol neopísateľný. Moc som tomu neveril, že ešte niečo podobné v živote zažijem a predsa, stalo sa… Aj vďaka priateľom a kolegom s ktorými sa venujeme monitoringu veľkých šeliem v územnej pôsobnosti Správy CHKO Kysuce už niekoľko rokov. Vlčia rodina sa ma opäť silno dotkla. Pozorovať správanie vlčej rodiny berie dych. Pre aspoň akú takú predstavu napíšem pár riadkov z jedného dňa, zažitého s vlkmi. Mláďatá vlkov si vedia pospať, ich aktivita bola pozorovateľná približne od ôsmej hodiny rannej, na čo ma upozornil Michal. Tento deň však nie. Ani o deviatej ba ani o desiatej nič… Tak sme sa rozhodli, že sa naraňajkujeme. Sediac na pňoch vnímajúc v lete už vzácne spevy vtáctva a vôňu rána, sme zaregistrovali zvláštny zvuk. V hlave som ho nevyhodnotil ako známy zvuk a tak raňajky zleteli z kolien a vrhol som sa po ďalekohľad. Nemýlil som sa. Už s ďalekohľadom v ruke sme ten istý zvuk začuli ešte raz a prichádzal od šteniat, ktoré sa rýchlym krokom presúvali ako vláčik, jedno za druhým do blízkeho lesa. Bolo zjavné, že sa v lese objavil jeden z „dospelákov“, toho sme však nevideli. Mali sme tak konečne možnosť vidieť naraz všetky mláďatá, lebo zvyčajne sa mimo ležovisko objavili len niektoré jedince, ktoré sa oddávali vlčím hrám. Tomu, že posledné mláďa zaostávalo za ostatnými asi tak 2 m som neprikladal žiadnu váhu. Čas na hodinkách 10:15. Tak ako sa presunuli mláďatá do lesa sa neudialo dlho nič. Až o 13:35 z lesa vybehlo jedno z nich. Čakali sme aj ostatné, ale nič. Zrejme išlo o to posledné, zaostávajúce mláďa, ktoré nestíhalo za svojimi rovesníkmi. Až do večera sa neudialo skoro nič významné. Osamotené mláďa sa striedavo prechádzalo a ležalo na okraji lesa. Radosť z neho zrovna nesálala, „sám doma“, bez súrodencov a rodičov… Čas plynul a v podmienkach, kedy už bol naozaj problém niečo cez ďalekohľad vidieť (osamotené vĺča som stále pozoroval) sa z blízkeho lesa ozvalo vytie. Bolo úplné bezvetrie, a zo záveru doliny, kde sa zvuk dobre šíril sa ku mne dostali hlasy dospelých vlkov a vzápätí i mláďat. Posledné okamihy svetla mi dopriali vidieť siluetu osamelého vĺčaťa, ako sa ženie smerom do lesa, za hlasmi svojej rodiny. A kto aspoň raz v živote začul naživo vlčie vytie vie, že sa naň nedá nereagovať. Našou snahu v najbližšom čase bude zabezpečiť v čo najväčšej možnej miere to, aby rodina zostala rodinou. Prirodzenú úmrtnosť neovplyvníme, no pokúsime sa ovplyvniť aspoň tú prípadnú neprirodzenú. Držte rodine palce, nech ich obchádzajú choroby, pytliaci a majú vždy dostatok potravy. V súvislosti s výskytom vlčej svorky v Javorníkoch v spolupráci s našimi projektovými partnermi Hnutím DUHA a Národným lesníckym centrom vo Zvolene, zároveň vydávame tlačovú správu: https://www.selmy.cz/tiskove-zpravy/na-cesko-slovenskem-pomezi-se-narodila-vlcata-zoologove-potvrdili-take-rozmnozovani-rysu/ Na záver niečo na zamyslenie: Dostávajú sa k nám informácie, v ktorých sa tvrdí, že do prírody vypúšťame medvede a vlkov pomocou vrtuľníkov. Týmto vás chceme ubezpečiť, že ani Správa CHKO Kysuce a ani žiadna iná inštitúcia zaoberajúca sa ochranou prírody nevypúšťa do prírody vlkov a medveďov a už vôbec nie vrtuľníkmi. Ide o nepravdivé informácie. Jedince a populácie veľkých šeliem vyskytujúce sa v územnej pôsobnosti Správy CHKO Kysuce pochádzajú všetky z voľnej prírody a sú jej neodmysliteľnou, prirodzenou súčasťou. Text a foto: Peter Drengubiak